ĎAĽŠIA ČASŤ:

Lialo ako z konvy. Konečne som prišla na autobusovú zastávku. Sadla som si pod prístrešok a sledovala som preplnené ulice autami, ľuďmi a...dažďom. Pozrela som na mobil. Ešte mám desať minút. Vytiahla som z vrecka slúchadlá, zapojila som ich do mobilu a pustila som si svoju obľúbenú skupinu. Keď prší, milujem počúvanie deprimujúcich piesní. Je to skrátka nádhera. Započúvala som sa do bubnovania dažďa. Vytváralo to naozaj zaujímavý rytmus a celkom to pasovalo do pesničky, ktorá mi hrala v slúchadlách.

"Eh...nemáš náhodou požičať ceruzku?" spýtal sa ma nejaký týpek. Poriadne som si ho prezrela. Bol zmáčaný od dažďa, vyzeral dosť starý, pripomínal bezdomovca a nejaká časť môjho ja, sa ho bála a nenávidela ho. Ale...niečím mi bol sympatikcý. Začala som sa prehrabovať v kabelke. Vybrala som z peračníka ceruzku a podala som ju neznámemu týpkovi. "Ďakujem ti, milá slečna." povedal a vytiahol z vrecka papier. Oprel si papier o stenu zastávky a začal niečo kresliť. O päť minút mi vrátil ceruzku a podal mi papier. Pozrela som sa na papier a nechápala som. On ma pozná? Na papieri bola moja tvár rozdelená na dve polovice. Jedna vyzerala prekrásne, čisto a nevinne a tá druhá arogantne, drzo a diabolsky. Nechápala som to. Chcela som sa spýtať, prečo ma takto nakreslil, no keď som zdvihla hlavu od kresby, neznámy týpek tam už nebol. Znova som si prezrela kresbu. Bola nádherná a predsa vyjadrovala celú pravdu o mne. Som sčasti milá a sčasti drzá. Sčasti nevinná a sčasti diabolská...Vložila som obrázok do tašky a prišiel autobus. Nastúpila som doň a snažila som sa nemyslieť na svoju záhadnú povahu. Len som sledovala mesto v pohybe a o chvíľu som už kráčala našou ulicou. Vybrala som z kabátu kľúče od domu, odomkla som si a zhodila som zo seba tašku s kabátom. Vytiahla som svoje chlpaté zelené papuče a obula som si ich. Zobrala som tašku a bez slova som vybehla po schodoch do izby. Zatvorila som dvere, tašku do hodila pred posteľ a pustila som si notebook. Chcela som napísať mame e-mail. Chcela som sa jej spýtať, prečo som taká, aká som. No....rozmyslela som si to. Poviem jej to, až keď príde pozajtra domov. Pozrela som na nástenku, aké mám zajtra hodiny. Francúzština, biológia, dvojhodinovka matematiky, zase biológia, telocvik a hurá domov. Našťastie sa nemusím nič učiť, lebo som dostatočne múdra, aby som tieto predmety zvládla. Zobrala som tašku a hodila som do nej pár zošitov. Vtedy mi z tašky vypadli dve veci: moja dnešná čarbanica a obrázok mojej maličkosti nakreslený neznámym týpkom. Uvažovala som, či môže mať Eliot pravdu. Sú moje obrázky zvesti nešťastí? Pozrela som na obrázok. Začínal sa číslami: 1,2,1,0,2,0,1,2 a pokračoval zmesou písmen a číslic.

"Ako by toto mohlo byť predpovedanie budúcnosti? Veď...to nedáva zmysel!" povedala som a snažila som sa to neriešiť. Hodila som obrázky na zem, aby ma to nerozrušovalo. Sadla som si k notebooku, pustila som internet a hneď som sa pozrela do e-mailovej schránky, či tam nemám mail od mamy. Nič. Ani jedna veta. Ani len slovko...Asi má veľa práce... Pustila som facebook a prihlásila som sa. Len čo sa mi načítal facebook, ukázali sa mi novinky. "Dvadsať žiadostí o priateľstvo, šyridsať upozornení, päťdesiatdva štuchnutí a jedna správa... JEDNA SPRÁVA?" začudovala som sa. Mne zvyčajne správy nechodia, lebo...okrem Cleo mi ich nemá kto posielať. Otvorila som správu. Bola....OD ELIOTA?

Ahoj, Treisy. Prepáč, že som to tak na teba vyblafol, ale...prišlo mi to veľmi zaujímavé. Nikdy som sa nestretol s človekom, ktorý by bol podobný mne. Viem, že to je pre teba asi šok. Dúfam, že si to nevyložíš zle. A...dúfam, že ma kvôli tomu zisteniu neznenávidíš. Eliot

Trochu ma zaskočilo, že mi napísal. Vlastne...nie len trochu. Bol to dosť veľký šok. Hoci mám vždy veľa upozornení a žiadostí o priateľstvo, je to len kvôli môjmu vzhľadu. Pretože som, ako by to povedali niektorí chalani, "sexy kosť". No ja túto prezývku nenávidím. Necítim sa ako kráska, no....bohužiaľ ňou som. Mám stošesťdesiat centimetrov a štyridsaťdva kilogramov. Akoby povedala moja mama: som malá a roztomilá. Ale to všetko sú len klamstvá! Nechápem, čo sa chalanom páči na mojich prenikavo zelených očiach a sýtočervených vlasoch. Veď...aj keď si ma všetci pridávajú do priateľov, nikto z nich mi nenapíše. Eliot je prvý...

Ahoj, Eliot. Zajtra sa o tom porozrávame. A...určite ťa neznenávidím. :-) Treisy

Zaklapla som notebook a vybehla som z izby. Mala som chuť urobiť niečo....na jedenie.

************************************************************************************************************

POKRAČOVANIE NABUDÚCE! Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Ak áno, napíšte mi to. :-) Kaja