Stratená v temnote
Stratená...stratená v temnote...Hm...áno. To je presne môj prípad. Večne blúdiaca...vedľa smrti a strachu...
"Počúvate ma, slečna Johnssonová?" Ozvalo sa mi v hlave. Čo to dopekla je? Kto to povedal? To nebolo v mojej hlave...
"Psst! Treisy! Zobuď sa! No tak..." ozvalo sa pri mne. Vtom mi doplo, že to už nie je sen. A že to hovorí moja spolusediaca a taktiež najlepšia kamarátka Cleo. Otvorila som oči, ale všetko sa mi rozmazávalo.
"Č-čo sa deje?" spýtala som sa a zívla som si. Vtedy som začula, ako sa nejakí ľudia zasmiali. Pretrela som si oči a...skoro som spadla zo stoličky. Ale nie! Zaspala som na hodine!
"Slečna Johnssonová. Bol by som rád, keby ste nespali na mojich hodinách." povedal profesor geografie, pán Stefan Rooter. Okamžite som sa zdvihla z lavice.
"Prepáčte pán profesor, ale to robí to počasie." povedala som rýchlo. Všetci upreli zrak na okná. Za oknami vystrájala búrka a pršalo ako o život. Profesor Rooter sa usmial.
"Aj keď viem, že toto počasie vás vždy nejako ovplyvní, nebudem vám tolerovať spanie na mojich hodinách." káral ma Rooter s úsmevom. Vtedy som pocítila veľkú bolesť hlavy. Zatvorila som oči, lebo ten tlak do hlavy bol neznesiteľný. Keď som ich zase otvorila, cítila som sa mizerne.
"No tak sorry." povedala som drzo a zívla som si. Keď prší, mám zlú náladu a moja povaha sa mení na nechutnú, arogantnú, drzú, zlú delikventku, ktorá v takomto stave dokáže vyviesť hocičo. Dokonca aj ublížiť svojim najbližším. Áno. Som čudná. Ale som to skrátka JA. A nemôžem sa zmeniť. Tým, ktorým sa to nepáči, tí ma netrápia. Ja nepotrebujem nič. Dokážem si vystačiť sama. Ja a moja temná aura. Alebo...Ja a moje temné ja...
Zazvonilo. Všetci okamžite vyleteli z triedy, každý sa ponáhľajúc za niečím iným. Ja som zostala v triede. Hľadela som von oknom. Práve udrel blesk. Mal krásne sfarbenie. Celá obloha bola krásne temná. Presne tak ako polovica mojej duše. Cítila som sa zle, ale zároveň aj príjemne.
"Treisy." zašepkal Rooter vedľa mňa. Taksom sa zľakla, až som nadskočila. Pozrela som naňho.
"Čo je?" spýtala som sa unudeným a nahnevaným tónom.
"Prečo keď prší, tak sa správaš ako delikventka? Ako keby ťa niekto vymenil...To nie si ty! Ty...si vzorná a usilovná študentka. Keď neprší a nie je búrka, tak si milá, úprimná, pokojná a zodpovedná. Čo sa to s tebou robí?" spýtal sa ma Rooter smutne. Postavila som sa a zobrala som si tašku.
"Vy to skrátka nechápete. Ja...nedokážem to ovládať. Som jednoducho taká. Mám svoje svetlé a temné stránky. Keď sa vám to nepáči, tak sa do mňa nestarajte." odvrkla som a už som chcela ísť domov, keď ma Rooter zastavil.
"Treisy! Viem, že sa do teba nemám právo starať, lebo nie som tvoj pravý otec, ale...mám ťa rád ako vlastnú dcéru! Si pre mňa dôležitá! Tak...prečo ma v takomto počasí tak veľmi nenávidíš?" spýtal sa Rooter. Videla som na ňom, že ho to hrozne bolí. Viem, že mu tým ubližujem, no ja to neovládam. Prší a to sa ovplyvniť nedá. "Treisy..." oslovil ma Rooter a chytil ma za ruku, no ja som sa mu okamžite vytrhla a vyšla som z triedy. Vonku pred triedou ma čakala Cleo.
"Zase si mu ublížila?" spýtala sa Cleo opatrne.
"Čo už. Je to skrátka idiot." povedala som bezcitne a predrala som sa do davu ľudí, čakajúcich na obed. Cleo bola radšej ticho. Vedela, že ma v takejto nálade nedokáže presvedčiť k lepšej komunikácii s ostatnými.
Všetci v jedálni kričali a veselo sa rozprávali. Boli až príliš hluční. Vzdychla som. "Prečo sú všetky tieto decká také hlúpe a prihlúplo usmiate?" spýtala som sa Cleo a ukazovala som na maličkého žiaka z nižšej strednej predo mnou. Veselo sa rozprával s kamarátmi a rozhadzoval rukami ako šialený.
"To...no...asi preto, že sú z niečoho šťastné. Veď...sú to deti." vysvetľovala Cleo opatrne. Odfrkla som a zobrala som si tácku, na ktorú som si naložila hamburger s hranolkami a ako pitie som si vybrala kofolu. "Zase si dávaš to nezdravé mastné jedlo?" spýtala sa Cleo nervózne. Keď neprší a mám svoju obvyklú náladu, tak sa stravujem zdravo. Dokonca aj športujem. Chodím do plaveckého, stolnotenisového a baseballového klubu. A hoci ma všetky tieto športy bavia, v čase môjho "temného" JA sa na tréningoch nikdy neukážem.
"No a čo? Som hladná, tak si dám to, čo ma nasýti." povedala som a odniesla som si tácku s jedlom na stôl v jedálni. Vždy sedávam v rohu pri východe. Je to dosť osamelé miesto a to mi vyhovuje.
"Fajn. Ale nezabudni, kto to bude ľutovať, až sa ukáže slnko." podpichla ma Cleo a sadla si vedľa svojho frajera Mika Longa, výborného hráča amerického futbalu a celkom sexy chalana. Len čo pri mne nebola Cleo, vytiahla som notes na kreslenie. Odkúsla som si z hamburgru a začala som jemne čarbať do notesu, ako to robím vždy, keď som v temnej nálade. Vždy čmáram nejaké písmená a čísla, ktoré neskôr vytvoria kruh alebo elipsu.
"Páni! To je pekné. Čo to je?" spýtal sa odrazu nejaký mužský hlas za mnou. Otočila som sa, aby som zistila, aký tupec ma ruší pri obede. Za mnou stál vysoký, nie chudý ale skôr vypracovaný chalan s čiernymi dlhšími vlasmi a prenikavo modrými očami, ktoré ma hneď na prvý pohľad zaujali. Boli čisto modré, až svietili, ale...bolo v nich aj trocha prázdnoty. Boli jednoducho zvláštne a nádherné. Uvedomila som si, že nemôžem uhnúť pohľadm od jeho očí. Bola som ako prikovaná a cítila som sa trochu trápne. "Ach...prepáč, keď som ťa vyrušil. Ja len...len som ti chcel povedať, že pekne kreslíš. A...hm...už idem." vyjachtal zmätený. Keď už sa otočil na päte, že pôjde preč, zakašľala som. Otočil sa.
"Eh...vieš...ja...sama neviem, čo to je. Ale kreslím to vždy, keď mám zlú náladu." povedala som slušne, čo bolo dosť neobvyklé, lebo som bola v koži delikventky. To je snáď prvý raz, čo som od vtedy, čo sa dnes začala búrka, povedala niečo celkom normálne.
"Naozaj? A...ako dlho to kreslíš? Teda...myslím tým, kedy si začala tieto obrazy kresliť?" spýtal sa neznámy zvedavo. Zamyslela som sa. Hlava ma bolela až na prasknutie, takže som si nemohla na nič spomenúť.
"Ja...nepamätám si, kedy som s tým začala, ale...kreslím tie obrázky asi od malička." Hovorila som skôr pre seba než pre toho týpka. Ale...zdalo sa, že to pochopil.
"Zaujímavé." povedal neprítomne a začal sa hrabať vo svojej taške. Pozerala som naňho ako na blázna. Zrazu vytiahol veľký notes. Bol potrhaný a starý. Nadvihla som obočie. On si to všimol. "Eh...čo je?" spýtal sa.
"Čo to je? A...prečo to smrdí?" spýtala som sa ho s grimasou, akú robím vždy, keď mi niečo nevoní.
"Eh...to je...no...to...Za to môže môj Quido." vyhováral sa. Musela som sa zasmiať. Nato sa hneď všetci v jedálni otočili k nám s prekvapenými tvárami.
"Prečo tak na nás všetci hľadia?" spýtal sa ma šeptom. Usmiala som sa a nahla som sa k nemu bližšie. Všetci v jedálni zhíkli.
"To asi preto, lebo v tomto stave...ehm...teda, ešte ma nikto nikdy nepočul zasmiať sa keď mám zlú náladu. Vlastne...toto bolo prvýkrát, čo som sa pri svojej zlej nálade zasmiala." pošepla som mu do ucha. Neviem prečo, ale mala som pocit, že tomuto neznámemu môžem povedať hocičo a nikdy sa o tom nikto iný nedozvie. Bol zmätený a asi mu neboli príjemné tie pohľady všetkých študentov a dokonca aj učiteľov v jedálni. Naozaj. Aj ja som cítila na sebe pohľady všetkých tých hlúpych, namyslených a nevďačných ľudí. "A...keď sme u toho...ešte nikdy som ťa v tejto mučiarni nevidela. Ty...si nový študent?" spýtala som sa a zvedavo som si ho prezerala. Trocha sa zapýril.
*****************************************************************************************************************************************************