POKRAČOVANIE

Keď som zdolala schody, vbehla som do kuchyne.

"Á! Zlatko! Kedy si prišla domov?" kričala mama od radosti, keď som prišla do kuchyne. Zostala som z toho zaskočená. O takomto čase býva mama väčšinou v práci. Vlastne...dnes a zajtra mala byť ešte niekde vo Francúzsku.

"Ahoj, mama. Čo tu robíš? Nemala si byť v práci?" spýtala som sa podozrivo.

"Ale no tak, zlatko. Musela som prísť skorej. Nezmeškám predsa tvoje zajtrajšie narodeniny. A keď ti mám pravdu povedať, už som sa v tom Lyone začínala nudiť." povedala mama a usmiala sa svojím žiarivým úsmevom. Mama je veľmi milá, pekná, inteligentná a pracovitá žena. Pracuje ako modelka, návrhárka, speváčka a herečka naraz. Momentálne mala mať premiéru svojej novej kolekcie s názvom SUN in DARKNESS (svetlo v temnote). Ale ona si radšej príde domov oslavovať moje šestnástiny.

"Och, mama. Dobre vieš, že svoje narodeniny nerada oslavujem." povedala som, zobrala som si do rúk jablko a odkúsla som z neho. Mama prevrátila očami.

"Dobre vieš, že ja tvoje pubertálne výkyvy nenormálnosi ignorujem." povedala a vyplazila mi jazyk. Áno. Moja mama sa dosť často správa detinsky, ale...to mám na nej rada. Je sama sebou, aj keď je bohatá a slávna. Je milá, starostlivá, pracovitá, detinská a stále veselá.

"No...tak teda dobre. Budeme oslavovať. Ale len my dve a Hugo." povedala som nakoniec. Mama prikývla. "A nebude to nič veľké, dobre?"

"Neboj sa, zlatko. Len ty, ja a náš Hugo." povedala mama. Hugo...to je môj papagáj. Je to jediná bytosť, ktorú milujem za každých okolností. Aj keď prší, svieti slnko, padá sneh, alebo je búrka. Hugo je skrátka môj miláčik.

"A keď sme u toho...Kde je Hugo? V klietke som ho nevidela a na chodbe nebol." povedala som s menšími obavami o môjho maznáčika. Mama sa zasmiala. "Čo je tu smiešne?" spýtala som sa podráždene. Mama pribehla ku mne a ukázala prstom na lampu v obývačke.

"Sedí tam odvtedy, čo som prišla." povedala mama a zasmiala sa. Hugo sedel na lampe a pozeral televízor. Cc! Presne ako nejaký starý chlap. Nastavila som ruku a zakričala som:

"Hugo! Ide sa jesť!" Hugo sa ihneď otočil ku mne, Keď zbadal moju nastvanenú ruku, priletel a sadol si na ňu. Usmiala som sa. "Ach, ty jeden pažrút." povedala som a pozrela som von oknom. Za oknami svietilo slnko. Už viem, prečo mám teraz takú úžasnú náladu, pomyslela som si a s Hugom na ruke som zašla do pivnice pre Hugove pochúťky. V tom som začula, ako prichádza auto. "To bude Stefan ." oznámila som Hugovi a rýchlo som zbehla hore. Len čo som prišla do kuchyne, musela som čeliť novým prekvapeniam. V kuchyni stál nie len môj nevlastný otec a profesor geografie - Stefan Rooter, ale za ním stál niekto, kto...by tu normálne nemal byť. "Eh...ahoj Stefan." pozdravila som Rootera, ako to robievam vždy, keď mám svoju anjelskú náladu.

"Ahoj, Treisy. vidím, že si zase usmiata a milá. Všetko je v poriadku?" spýtal sa Stefan starostlivo. Je pravda, že ho mám celkom rada, aj keď viem, že nie je môj pravý otec. No...Stefan sa naozaj snaží byť čo najlepším "otcom" a tiež ma teší, že ma nenúti hovoriť mu otec, ale pokojne mu môžem hovoriť Stefan.

"Áno. Všetko je okej. Keď si si nevšimol, vonku svieti krásne slnko." povedala som s úsmevom a objala som ho. "A...keď sa môžem spýtať, čo tu robí...Eliot?"  To Stefana zaskočilo. Asi nečakal, že budem Eliota poznať.

"Ty...a...Eliot...Okdiaľ sa poznáte?" vyjachtal prekvapený Stefan.

"To je na dlho." povedala som a usmiala som sa. "Tak...čo tu robíš, Eliot?"

"No...ja..." začal Eliot nesmelo.

"Bude u nás odteraz bývať." povedal Stefan zaňho a postrapatil Eliotovi jeho skvelé vlasy.

"Č-ČOŽE?" spýtala som sa a vypleštila som oči.

"No...Eliot má teraz menší problém s domovom, takže bude nejaký čas bývať u nás." vysvetľoval Stefan. Eliot stál bez slova a s úžasom si prezeral náš dom. 

"Tak...fajn." povedala som rýchlo, načo mama vbehla k nám a začala pišťať od radosti.

"Ahoj! Ja som Treisynina mama. Volám sa Kristin Rooterová, ale pokojne ma môžeš volať Kristin alebo mama. Ja budem len rada." povedala mama a začala Eliota objímať. Eliot bol z toho dosť v šoku.

"Eh...dobre, pani Rooterová." vyjachtal Eliot zmätene.

"Tak dobre. Teraz ti Treisy ukáže tvoju izbu. Dúfam, že ti nebude vadiť, že je to hosťovská izba." povedal Stefan a usmial sa na nás. "Keď sa vybalíš, môžeš robiť, čo chceš. Ale...zakričíme vám, keď bude olovrant hotový." dodal Stefan a aj s mamou sa vytratili do obývačky.

"Olovrant?" spýtal sa Eliot šeptom. Zasmiala som sa.

"No vieš, u nás sa veľmi dbá na správne stravovanie." povedala som a vykročila som po schodoch.

"Budeš mať izbu pri mne, takže...keď budeš niečo chcieť alebo potrebovať, stačí zaklopať." povedala som a mierne som sa zapýrila. Eliot je naozaj pekný chlapec a...teraz dokonca bude bývať v našom dome!