Stratená v temnote
POKRAČOVANIE:
"Narodil som sa dosť zvláštne. Moja mama bola mníška v kláštore a môj otec...toho som nikdy nepoznal. Keď mama zistila, že je tehotná, chcela odísť z kláštora, no jeden starý farár jej povedal, že keď sa narodím, bude sa o mňa starať. Narodil som sa v kláštore cez modlitby, takže nikto nevedel, že mama rodí vo svojej izbe. Hneď ako som sa narodil si ma zobral starý farár k sebe. Do mojich štyroch rokov ma vychovával ako normálne dieťa, no potom ma začal učiť exorcizmu..."
"ČOŽE?" skočila som mu do reči s prekvapeným výrazom. "Eh...prepáč. Pokračuj."
"Viem, že sa ti to zdá zvláštne, no pre mňa je to normálne. Žil som na fare jedného malého kostolíka. A nebol som tam jediný učeň-exorcista. Spolu so mnou tam boli ešte traja ďalší chlapci, ktorí sa učili od starého farára. Ver či nie, bolo mi tam dobre. So všetkými tými exorcistami som sa cítil ako by boli moja rodina. Keď som mal sedem, zistil som, že moja mama zomrela na cukrovku, o ktorej nikto, ani ona, nevedel. Vtedy som vlastne zostal sám. Starý farár ma vychovával ako ďalšieho exorcistu a myslím že chcel, aby som bol jeho nástupcom. Keď som mal trinásť rokov, stal som sa právoplatným exorcistom. Dva roky som potom chodil so starcom vymietať diabla z ľudí a zvierat. Bola to náročná, tajomná, dobrodružná a celkom nebezpečná práca, no páčila sa mi. Ale pred pár dňami som nakreslil obrázok, ktorý ukazoval našu faru a kostol v plameňoch. Len čo som to dokreslil, zacítil som dym. Rýchlo som si zbalil všetky veci, zobral všetky exorcistické pomôcky, všetky sväté obrázky z mojej izby a...utekal som pre starčeka. Nemohol som ho však nájsť. Tak som vybehol von, hodil na zem svoje veci a rýchlo som vbehol zase dovnútra. Zobudil som Pierra a povedal som mu, nech vynáša čo najviac vecí von. Marcus a Oliver vyniesli všetko z druhého poschodia a začali hasiť oheň, no nešlo im to. Ale keď som sa ich spýtal, kde je starček, nevedeli. Povedali, že na druhom poschodí nebol. Keď sme už skoro všetko vyniesli von, plamene sa rozšírili aj do izby, kde sme sa nachádzali, takže sme museli vyskočiť oknom z prvého poschodia. Keď prišli hasiči, povedali nám, že našli starčeka. Bol už mŕtvy. Pri ňom našli list, ktorý mi dali do ruky. Bolo v ňom napísané, že starý farár prenecháva Pierrovi kostol s požehnaním, aby dobre slúžil ľuďom a Bohu. Marcusovi zanechal svoje knihy o exorcizme s nádejou, že neňho nikdy Marcus nezabudne. Olivera, keďže je len o dva roky starší odo mňa, čiže má čerstvých osemnásť, posiela starček do blízkeho kostola o šesť ulíc ďalej, k pánovi Yoshitakovi. Pán Yoshitaka je z Japonska, no hovoriť po anglicky vie niekedy lepšie ako po japonksy. Je to taký malý milý exorcista." povedal Eliot a zasmial sa.
"A čo odkázal tebe?" spýtala som sa zvedavo.
"Mne odkázal len jednu vec. Mám ísť do detského domova a mám chodiť do tejto školy. To bolo jeho posledné prianie." povedal Eliot a sklonil hlavu. Chytila som ho za ruku.
"Vie, že si ho mal rád. Vychovával ťa celý tvoj doterajší život. No...nesmúť za ním. Teraz je už niekde na lepšom mieste. A...keby sa to nebolo stalo, nikdy by sme sa nespoznali a...to by mi chýbalo, pretože si naozaj dobrý človek a môžem povedať, že si určite aj dobrý priateľ." upokojovala som ho. Eliot zdvihol hlavu a...objal ma.
"Treisy. Ty...mi dodávaš energiu. Vďaka tebe...sa vôbec neumáram v žiali." povedal Eliot a silno ma držal v náručí. Trochu som sa zapýrila, lebo Eliot sa mi začal páčiť. Vlastne...ja...ho asi...mám rada! Kričala moja myseľ.
"Eh...asi by sme už mali ísť na olovrant." povedala som a Eliot ma okamžite pustil.
"No...tak poďme." povedal tiež trochu zapýrený. Vstali sme a prešli sme k dverám mojej izby. "Eh...zabudol som ti povedať, že máš prekrásnu izbu a že tvoj klavír je naozaj dobre udržovaný." pochválil Eliot moju snahu.
"Ď-ďakujem." vyjachtala som. Zišli sme dolu schodmi a počuli sme, ako moja mama kričí, že je olovrant hotový.
"Tak čo? Ako sa ti u nás páči?" spýtala sa mama, keď sme vošli do kuchyne.
"Máte nádherný a úsporný dom, pani Rooterová." povedal Eliot a odsunul mi stoličku, aby som si mohla sadnúť za stôl. Zružovela som, lebo toto som nečakala. Vlastne...aj Stefan a mama sa tvárili prekvapene. Toto totiž nikto z nás nečakal.
"Som rada, že spolu vychádzate." povedala mama a žmurkla na mňa, čo znamenalo, že som sa ešte viac zahanbila.
"No...pre mňa je Eliot ako môj kamarát." povedala som mame a naznačila som jej, že je stále LEN kamarát.
"Ďakujem, Treisy. Hoci si asi nezaslúžim takú skvelú kamarátku, som rád, že si ňou práve ty." povedal Eliot a usmial sa na mňa, pričom jeho krásne modré oči akoby svietili. Zažmurkala som. Asi sa mi to len zdalo.
***************************************************************************************************************