Ahoj. Volám sa Sima. Budem vám sem pridávať príbeh s názvom: Belasá. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Belasá

Prológ

   Nikdy som toho o svojej minulosti veľa nevedela. Nepoznala som ani len svojich rodičov. Zomreli, keď som mala tri roky. Teda, aspoň tak mi to bolo povedané. Pamätám si ich len matne. O ich smrti som sa nikdy nedozvedela nič bližšie. Nejakú dobu som bola v detskom domove a tam som prvý krát použila svoje dovtedy nepoznané schopnosti. V ruke mi vtedy rozkvitol kvet. Urobila som z ničoho niečo. Bola som z toho nadšená a chválila sa kvetom celému domovu. Niektoré deti sa však začali báť, iné sa mi za to vysmievali a vychovávateľky ničomu nechápali. Niektoré boli vystrašené, iné sa na mne bavili. Kvet, ktorý som nosila na dlani akoby to bol veľmi krehký motýľ a ktorý sa mi vznášal kúsok nad dlaňou vždy, keď som bola šťastná, náhle zvädol a zhorel malým plamienkom na popol. Všetco z domova boli pri tom, keď sa to stalo. Vychovávateľky ma strčili do jednolôžkovej izby, lebo nikto nechcel bývať s čudáčkou. A všetky sa zhodli na tom, že mi musia čo najrýchlejšie nájsť náhradnú matku. Báli sa ma. O nejakú dobu sa naozaj objavila nádejná náhradná matka. Jej meno si už dávno nepamätám. Avšak nevydržala to so mnou ani rok. Dokopy som mala šesť náhradných matiek, ak počítam aj súčasnú. Niektorá to so mnou vydržala rok, iná to vzdala po pár mesiacoch, jedna ma vrátila už po troch týždňoch. Nikdy som nemala skutočných priateľov, všade sa na mňa pozerali rovnako. Moje schopnosti sa u mňa prejavovali čoraz častejšie. Vždy, keď som bola nahnevaná, prestávala som sa ovládať. V každej novej škôlke či škole sa našiel aspoň jeden idiot, ktorý ma nahneval. Raz som dokonca od hnevu rozbila všetky žiarovky na celom jednom poschodí školy. Nepamätám si ako presne som to docielila, ale keď som sa prebrala z toho zúrivého tranzu, všetci boli vystrašení a riaditeľ tej školy ma rovno vyhodil. Nejeden človek ma označil ako: ,,Diablovo dieťa", ale každý si to nechával pre seba, lebo sa bál dôsledkov. Ďalší krát so zasa bez jediného dotyku prehodila lavicu z jedného konca triedy na druhý, pričom som skoro trafila dievča, ktoré ma vyprovokovalo. A znovu som musela odísť. Tak som sa dostala až k tridsaťdeväť ročnej Samanthe Madisonovej a jej manželovi Hanrymu Madisonovi. Teraz mám pätnásť rokov a musím prežiť posledný ročník na základke. Aj v tejto triede ma každý berie ako čudáčku. Môj najväčší nepriateľ je Riley Jefferson a jeho parta. Vďaka Rileymu a jeho neprestajným urážkam, výsmechom a provokáciám som sa naučila ovládať svoj hnev. Hneď, ako zacítim príval energie, zatvorím oči, uzatvorím sa do seba, ignorujem všetko naokolo a snažím sa schladiť. Riley je vcelku naozaj pekný chlapec. Dobre tvarované telo, hnedé vlasy padajúce do ešte tmavších hnedých očí. No mal príliš veľké ego. Mám jednu jedinú kamarátku, Bailey Thomsonovú. Je skoro ako ja, len nemá schopnosti. Vlastne som nikdy nestretla nikoho takého ako som ja. Samantha je zatiaľ najlepšou náhradnou matkou. Nenúti ma hovoriť jej mama, tak isto ako ma ku slovu otec nenúti jej manžel. Vychádzame spolu dobre. Hanry sa ma občas pokúša rozveseliť, pretože od incidentu s kvetom som sa už nikdy úprimne nesmiala. Bola som tichá, večne utiahnutá do seba. Pomaly som sa učila ovládať svoje schopnosti a ptláčať v sebe svoje zlé ja. Nahromadené množstvo nadbytočnej energie, ktoré som nazbierala po dni s Rileym v jednej miestnosti, som chodila vypúšťať k jazierku v lese neďaleko od nášho domu. Hrala som sa s kvapkami vody. Naučila som sa zdvihnúť ľubovoľné množstvo vody do vzduchu, donútila som kvety rozkvitnúť, vytvárala som oheň, hrala sa s vetrom. Jednoduché kúsky, ktoré som každým dňom zdokonaľovala. Keď bol spln, nemohla som spávať. Vydržala som celý deň aj noc hore a všimla som si, že vždy, keď je spln alebo búrka, žiaria moje belasé oči ešte svetlejšou modrou. Doslova akoby svietili. Samantha vie, že som iná. Mnohí sa ju snažili presvedčiť aby si ma nebrala. Ale ona ich neposlúchla. Často mi hovorí, že nechápe, prečo si každý myslí, že som zlá. Vraj nemôžem za to čo dokážem. Som jej za to vďačná. Ani jej rodina zo mňa nie je nadšená. Deti Samanthinej sestry sa ma boja, ostatní ma bez zábran nenávidia. Samantha ma preto nenúti chodiť na rodinné akcie, lebo vie, ža by som toľkú nenávisť nezniesla. Je to jediný človek od smrti rodičov, ktorý ma má rád. Ale to, že nemám žiadnych priateľov ma netrápi až tak ako skutočnosť, že neviem, kto som.

 

 

Pokračovanie:

1.Kapitola

   Po dvadsiatich ôsmich dňoch pokoja znovu spln.Sedela som na posteli vo svojej izbe a pozerala sa na svoj odraz vo veľkom zrkadle na stene oproti mojej posteli. Konkrétne som pozorovala svoje belasé žiariace oči. Bolo len pár minút pred polnocou,Samantha s Hanrym už spali. Keď je spln, nechodím do školy. Oči by ma prezradili. A nechodím ani vtedy, keď je búrka. Je október a búrky sa objavujú dosť často. Tieto tri dni našťastie búrky nehrozia. Ešte som nemala tú česť vyskúšať si spln a búrku dohromady. Bez žmurknutia som si prezerala to tmavovlasé dievčas očami ako svetlomodré neónky. Nudila som sa. V izbe som mala tmu, ale všetko som videla perfektne. Doma som svoje schopnosti zásadne nepoužívala a už vôbec nie, keď bol spl alebo búrka, lebo vtedy som bola ešte silnejšia. Potichu som sa postavila, yišla som dolu schodami do obývačky a vytiahla som notebook. Zapla som ho. Na facebook som nechodila, lebo kto ma poznal, nepridal si ma. Žiadosti o priateľstvo mi chodili len od chlapcov, ktorých som nikdy nevidela. Pridali si ma len kvôli fotke na profilovke, ale nepoznali ma. Na notebook som zvyčajne chodila len kvôli youtube. Milujem hudbu. Zapojila som do notebooku slúchadlá a pustila som si prvú deprimujúcu pesničku, akú som našla.

*   *   *

   Keď Samantha s Hanrym vstali, ja som už jedla. Urobila som si vajíčka a zajedala ich bagetou. Mali sme priestrannú kuchyňu s masívnym dreveným stolom.

,,Dobré ráno. Dnes je spln?"- pozdravila ma a začudovane sa ma spýtala, keď zbadala moje oči.

,,Dobré ráno."- odzdravila som prikyvujúc a agresívne som sa zahryzla do bagety.

,,Dnes pôjdeme po práci na večeru s Grace a jej manželom."- podotkla a nabrala si na tanier zeleninu, ktorú včera večer tak pečlivo krájala. Grace je Samanthina mladšia sestra. Ale správa s k Samanthe ako ku psovi. Grace je ten typ človeka, ktorý potrebuje na seba upozorňovať. Podľa mňa je škaredá a cítí potrebu stále niekomu rozkazovať.

,,Dobre, ale nemusím ísť s vami, že nie?"- prosebne som zažmurkala. Usmiala sa.

,,Nemusíš. Ale možno sa vrátime až neskoro večer a ty by si bola celý deň sama..."- nedokončila, lebo som ju zastavila vyčítavým pohľadom.

,,Ja to zvládnem."- uistila som ju.

,,Dobré ránko."- pretiahol sa Hanry, keď vošiel do kuchyne, až zaprašťali kosti.

,,Dobré."- odzdravila som. Usmial sa na mňa, podišiel k Samanthe a objímajúc ju pobozkal. Potom sa prešuchtal ku chladničke a vytiahol z nej klobásu. Samantha naňho zazrela a sarkasticky ho podpichla:,,Zasa sa zdravo stravuješ?"

,,Miláčik, mrkva takého muža ako som ja nenasýti."- vyplazil jej jazyk a sadol si oproti mne. Zagúľala očami a provokatívne si odhryzla z mrkvy, ktorú si medzitým ukážkovo naaranžovala na šalátový tanier. Vždy raňajkovala zeleninu.

Pokračovanie:

Hanry si z košíka, v ktorom máme uložené pečivo, vybral krajec chleba a zo skrinky vedľa chladničky vytiahol fľašu horčice.

,, Nebudeš sa tu celý deň sama nudiť?"- spýtal sa a vykydol na tanier za tri lyžice horčice. Dojedla som posledný kúsok bagety.

,, Možno trochu. Ale ja už sa nejako zabavím. A o koľkej sa vrátite?"- vyzvedala som s plnou pusou. Hanry pokrčil plecami a odhryzol si mohutný kus klobásy.

,, Dúfajme, že nás Grace nezdrží dlhšie než do polnoci."- odvetila Samantha a sadla si vedľa Hanryho.

,, A kedy odchádzate do práce?"- prehltla som a tanier som vložila do umývačky riadu.

,, Za jeden a pol hodiny. A z práce ideme rovno ku Grace."- Hanry sa pozrel na svoje náramkové hodinky a otočil sa k Samanthe.-,, Takže rýchlo zjedz tú svoju trávu, aby si sa stihla zbaliť."

Nežne sa naňho usmiala a strčila mu do úst mrkvu,  z ktorej si pred chvíľou odhryzla.-,, Ja to stíham."

Pokrútila som nad nimi hlavou a vyšla som z kuchyne. V obývačke som skočila na gauč a zapla som telku. Práve dávali Pretty Little Liars. Vyložila som si nohy a prehodila cez ne deku. Bolo pol desiatej, decká už boli dávno v škole. Dnes majú šesť hodín, takže počítam s tým, že o druhej mi Bailey prinesie úlohy. Bailey nevedela čo som zač.

,, Al!"- zakričala na mňa Samantha. Ohliadla som sa, ale v kuchyni už nebola.

,, Kde si?"- začudovane som jej odkričala, pozorujúc Hanryho, ako do seba cpe posledný kus klobásy.

,, Hore v spálni. Poď mi pomôcť!"- kričala zúfalo. Nadvihla som obočie a rýchlo som uháňala za ňou.

,, Čo sa deje?"- vystrašene som sa spýtala, keď som v plnej rýchlosti vbehla do ich spálne. Stála pred šatníkom, v jednej ruke držala čiernu priliehavú sukňu po kolená, bielu košeľu a čierne sako a v druhej ruke tmavo červené šaty po kolená.

,, To sako hrá na obe strany, ale neviem sa rozhodnúť či šaty alebo..."- bedákala. Musela som uznať, že aj keď Samanthe tiahlo na štyridsiatku, mala perfektnú postavu. Preskakovala som pohľadom z šiat na sukňu s košeľou.

,, Šaty. Aspoň podľa mňa."- pokrčila som napokon plecami. Samantha si mohla dovoliť obliecť si takéto veci do práce, lebo jej prácou bolo niečo ako sekretárka v nejakej firme. Hanry pracuje ako architekt. Doma má pracovu plnú rôznych nákresov a papierovačiek. Keď práve nesedí za písacím stolom a nečarbe nejaké plániky, tak jeho celodennou prácou je dozeranie na stavbu, aby šlo všetko podľa plánu. Aj teray ide dozerať na nejakú stavbu, ktorú chce predať za dosť vysoké peniaze.

,, A zamkni sa tu hneď ako odídeme."- upozorovala ma Samantha, keď vbehla do šatníka aby uložila suku s košeľou a rýchlo na seba hodila šaty a sako.

,, Aj keby sem niekto prišiel kradnúť, rozmyslel by si to hneď, ako by ma zbadal. A to nehovorím o tom, že by ma riadne naštval a to by potom nemuselo dopadnúť dobre."- zagúľala som očami a potichu som dodala.:,, Nemusel by to prežiť. Som lepšia ako strážny pes."

Prešla som z dverí ich spálne k posteli a sadla som si.

,, A to nebudeme riskovať. Preto sa tu radšej zamkneš!"- rozkázala. Neoponovala som jej.

,, A prečo vlastne idete s Grace na večeru?"- zaujímala som sa. Nevedela som si predstaviť, že by Grace pozvala Samanthu a Hanryho na večeru bezdôvodne. Vždy za tým niečo bolo.

,, Jej manžel mal pred tromi dňami narodeniny a pozvala všetkých dospelých na večeru."- vysvetlila a vyšla z šatníka. Aj ona aj ja sme mali šatník veľký ako malú kúpelňu. Celý náš dom bol pomerne veľký, keďže si to Hanry so Samanthou mohli dovoliť. Zdvihla som obočie:,, Ktovie kam strčí tých dvoch malých anjelikov."- smiala som sa v duchu. Grace mala dve deti. Dievča sa volalo Tara a chlapec Nickolas. Boli dvojčatá. Obidvaja mali jedenásť rokov a boli to ukážkoví lotri. Nevydržali bez pohnutia sedieť ani úbohú minútu.

,, Deti jej postráži opatrovateľka."- kyslo sa usmiala Samantha, keď zbadala môj výraz. Akoby vedela o čom premýšľam.

,, Chúďa opatrovateľka."- podotkla som, keď som si predstavila, čo urobili tej poslednej. Nemohla som si odpustiť pobavený úškľabok. Tú poslednú sa tým dvom záhadne podarilo priviazať o stoličku a ohádzať všemožnou zeleninou, ktorú našli. Najčastejšie lietali paradajky. A aby toho nebolo málo, Tara sa zahrala na kaderníčku a úbohú pestúnku ostrihala na chlapca. Keď sa Grace vrátila a konečne ju oslobodila, zahlásila, že už nikdy nechce mať s deťmi nič spoločné. A s všemožnými nadávkami odtiaľ utiekla. Samantha sa na mňa vyčítavo pozrela, ale keď jej došlo, na čo myslím, tiež sa neubránila úsmevu.

,,